Môj názor

Skalica/Bratislava 11. júna (TASR) – “Jeho hlas má silu, a pritom mäkkosÅ¥; zbavuje Å¥a strachu, dvíha k večnej harmónii. PočúvaÅ¡ v ňom Božie slovo a zrazu vieÅ¡, vÅ¡etko sa vyvinie, ako sa vyvinúť má. A čo je zlé zapadne, a čo je dobré, bude prijaté”, slová spisovateľky Hany Ponickej, ktoré pred rokmi vyslovila na adresu rímskokatolíckeho kňaza a zakladateľa azylového domu a resocializačného centra Resoty Antona Srholca. Vo Å¡tvrtok 12. júna sa Anton Srholec dožíva životného jubilea 85 rokov.
Podľa jeho slov patrí ku generácii starcov, ktorí sú morózni a nahnevaní, pretože snívali o celkom inom svete, než aký je. On je vÅ¡ak radostný človek, svet sa mu zdá oveľa krajší, než ten, o akom sníval. Život je podľa neho procesom dozrievania a človek sa časom oslobodí od zbytočností, ktorých bol otrokom, keď bol mladý. Smeruje už len na to podstatné, na hlbinu. Ako zvykne hovoriÅ¥, jemu je dobre, keď je už starý, lebo mu platia aj keď spí… A napriek vÅ¡etkým turbulenciám a krízam, ak je človek skromný a svoje dni si zbytočne nekazí jarmami a problémami, ktoré nemôže vyrieÅ¡iÅ¥, dá sa tu žiÅ¥.
Anton Srholec sa narodil 12. júna 1929 v Skalici v chudobnej rodine maloroľníka. Ako jediný zo siedmich detí študoval na gymnáziu. Začal na saleziánskom gymnáziu v Šaštíne. V apríli 1950 ho tam zastihla celoštátna akcia komunistického režimu proti reholiam (akcia K –Kláštory). Spolu s ostanými spolužiakmi a kňazmi ich odviedli najskôr do sústreďovacieho kláštora v Podolínci, neskôr na Priehradu mládeže, čo bolo súčasťou vládnej snahy o ich prevýchovu. Akcia úspešná nebola, a tak študentov prepustili a mladý Srholec si tak mohol dokončiť maturitu. Keďže mu v tom čase nebolo umožnené študovať teológiu, pokúsil sa v apríli 1951 o ilegálny prechod štátnej hranice. Útek sa nepodaril, nakoľko bola rieka Morava rozvodnená. Pri návrate ho spolu s ostatnými zatkli. Niekoľko mesiacov prežil vo vyšetrovacej väzbe v Leopoldove. Vo februári 1952 sa konal tajný proces s celou skupinou pred Štátnym súdom v Bratislave. Ten ho poslal na dvanásť rokov do väzenia. Vystriedal väznice v Ilave, Olomouci, v Prahe na Pankráci, až sa nakoniec ocitol v uránových baniach v Jáchymove. Pred fyzickým kolapsom ho zachránila v roku 1960 amnestia.
Vrátil sa k rodičom, no dlho si nemohol nájsť žiadne zamestnanie. Pracoval iba ako nekvalifikovaný robotník, pričom bol neustále pod drobnohľadom Štátnej bezpečnosti. V rokoch 1965-1968 pracoval v Ostrave vo Vítkoviciach pri vysokých peciach. Využil svoje jazykové znalosti, ktoré nadobudol ešte vo väzení a v krátkom čase si spravil štátne skúšky z anglického a nemeckého jazyka. To mu pomohlo získať miesto vo Výskumnom ústave hydinárskeho priemyslu. V roku 1969, v období tzv. Pražskej jari, dostal povolenie odísť na tri mesiace do Talianska. Pobyt si predĺžil na jeden rok, aby mohol dokončiť teologické štúdiá na Pápežskej saleziánskej univerzite v Turíne.
Za kňaza ho vysvätil spolu s ďalšími študentmi pápež Pavol VI. dňa 17. mája 1970. Napriek začínajúcej normalizácii sa vrátil na Slovensko, pretože veril, že tu bude užitočnejší ako v zahraničí. Nemohol však pôsobiť v duchovnej službe. Zamestnal sa ako kostolník v Blumentálskom kostole v Bratislave a tamojší dekan (kanonik Ladislav Magyorossi) mu neskôr vybavil od štátnej správy povolenie vypomáhať i v kňazských činnostiach. V tej dobe oslovil tisíce mladých ľudí, čo nevyhovovalo vtedajšiemu režimu. Bol preradený do Perneka, Veľkého Zálužia a do Záhorskej Vsi. V roku 1985 mu nakoniec odobrali i štátny súhlas (za aktívnu účasť na slávnostiach na Velehrade, kde v júli 1985 na púti organizoval mládežnícky program) a mohol pracovať opäť len ako robotník a skladník. Najskôr to bolo v bratislavskej Ružinovskej nemocnici a neskôr v Doprastave v Bratislave, kde pôsobil až do svojho odchodu do dôchodku v roku 1989.
Od roku 1992 sa Anton Srholec venuje bezdomovcom, pre ktorých zriadil v bratislavskej mestskej časti Podunajské Biskupice resocializačné centrum Resoty. Je to neštátne občianske združenie, ktoré žije zo sociálnych príspevkov bezdomovcov a z pomoci dobrodincov. Ako dôchodca je činný v Slovenskom helsinskom výbore (SHV) pre práva menšín v slovenskej sekcii Spoločnosti pre vedu a umenie a v Konfederácii politických väzňov. Je tiež členom Medzinárodného ekumenického združenia (IEF).
V júni 1999 mu Trnavská univerzita udelila titul Dr.h.c. za prácu v sociálnej sfére. V októbri 1999 dostal od viedenskej nadácie Communioet Progressio Cenu kardinála Königa ako ocenenie za prácu pre vieru a slobodu. V roku 2003 bol hlavným laureátom ocenenia Dar roka od Slovenskej humanitnej rady. Prezident SR Rudolf Schuster mu v roku 2003 prepožičal štátne vyznamenanie Rad Ľudovíta Štúra II. triedy a v roku 2004 mu Ústredie slovenskej kresťanskej inteligencie udelilo Cyrilometodskú medailu.
Je autorom kníh: Svetlo z hlbín Jáchymovských lágrov (1996), Oceľové srdcia vy daná v samizdate, súboru úvah Experiment lásky (1989), Nová rodina v novom svete (1989) a Každodenné zamyslenia (1995) a Ako čerstvý chlieb (2008).

12 hau mitt