OSOBNOSTI: Som radostný Älovek, hovorà o sebe rÃmskokatolÃcky kňaz Anton Srholec
Skalica/Bratislava 11. júna (TASR) – “Jeho hlas má silu, a pritom mäkkosÅ¥; zbavuje Å¥a strachu, dvÃha k veÄnej harmónii. PoÄúvaÅ¡ v ňom Božie slovo a zrazu vieÅ¡, vÅ¡etko sa vyvinie, ako sa vyvinúť má. A Äo je zlé zapadne, a Äo je dobré, bude prijaté”, slová spisovateľky Hany Ponickej, ktoré pred rokmi vyslovila na adresu rÃmskokatolÃckeho kňaza a zakladateľa azylového domu a resocializaÄného centra Resoty Antona Srholca. Vo Å¡tvrtok 12. júna sa Anton Srholec dožÃva životného jubilea 85 rokov.
Podľa jeho slov patrà ku generácii starcov, ktorà sú morózni a nahnevanÃ, pretože snÃvali o celkom inom svete, než aký je. On je vÅ¡ak radostný Älovek, svet sa mu zdá oveľa krajÅ¡Ã, než ten, o akom snÃval. Život je podľa neho procesom dozrievania a Älovek sa Äasom oslobodà od zbytoÄnostÃ, ktorých bol otrokom, keÄ bol mladý. Smeruje už len na to podstatné, na hlbinu. Ako zvykne hovoriÅ¥, jemu je dobre, keÄ je už starý, lebo mu platia aj keÄ spÃ… A napriek vÅ¡etkým turbulenciám a krÃzam, ak je Älovek skromný a svoje dni si zbytoÄne nekazà jarmami a problémami, ktoré nemôže vyrieÅ¡iÅ¥, dá sa tu žiÅ¥.
Anton Srholec sa narodil 12. júna 1929 v Skalici v chudobnej rodine maloroľnÃka. Ako jediný zo siedmich detà študoval na gymnáziu. ZaÄal na saleziánskom gymnáziu v ŠaÅ¡tÃne. V aprÃli 1950 ho tam zastihla celoÅ¡tátna akcia komunistického režimu proti reholiam (akcia K –Kláštory). Spolu s ostanými spolužiakmi a kňazmi ich odviedli najskôr do sústreÄovacieho kláštora v PodolÃnci, neskôr na Priehradu mládeže, Äo bolo súÄasÅ¥ou vládnej snahy o ich prevýchovu. Akcia úspeÅ¡ná nebola, a tak Å¡tudentov prepustili a mladý Srholec si tak mohol dokonÄiÅ¥ maturitu. KeÄže mu v tom Äase nebolo umožnené Å¡tudovaÅ¥ teológiu, pokúsil sa v aprÃli 1951 o ilegálny prechod Å¡tátnej hranice. Útek sa nepodaril, nakoľko bola rieka Morava rozvodnená. Pri návrate ho spolu s ostatnými zatkli. Niekoľko mesiacov prežil vo vyÅ¡etrovacej väzbe v Leopoldove. Vo februári 1952 sa konal tajný proces s celou skupinou pred Å tátnym súdom v Bratislave. Ten ho poslal na dvanásÅ¥ rokov do väzenia. Vystriedal väznice v Ilave, Olomouci, v Prahe na Pankráci, až sa nakoniec ocitol v uránových baniach v Jáchymove. Pred fyzickým kolapsom ho zachránila v roku 1960 amnestia.
Vrátil sa k rodiÄom, no dlho si nemohol nájsÅ¥ žiadne zamestnanie. Pracoval iba ako nekvalifikovaný robotnÃk, priÄom bol neustále pod drobnohľadom Å tátnej bezpeÄnosti. V rokoch 1965-1968 pracoval v Ostrave vo VÃtkoviciach pri vysokých peciach. Využil svoje jazykové znalosti, ktoré nadobudol eÅ¡te vo väzenà a v krátkom Äase si spravil Å¡tátne skúšky z anglického a nemeckého jazyka. To mu pomohlo zÃskaÅ¥ miesto vo Výskumnom ústave hydinárskeho priemyslu. V roku 1969, v obdobà tzv. Pražskej jari, dostal povolenie odÃsÅ¥ na tri mesiace do Talianska. Pobyt si predĺžil na jeden rok, aby mohol dokonÄiÅ¥ teologické Å¡túdiá na Pápežskej saleziánskej univerzite v TurÃne.
Za kňaza ho vysvätil spolu s ÄalÅ¡Ãmi Å¡tudentmi pápež Pavol VI. dňa 17. mája 1970. Napriek zaÄÃnajúcej normalizácii sa vrátil na Slovensko, pretože veril, že tu bude užitoÄnejšà ako v zahraniÄÃ. Nemohol vÅ¡ak pôsobiÅ¥ v duchovnej službe. Zamestnal sa ako kostolnÃk v Blumentálskom kostole v Bratislave a tamojšà dekan (kanonik Ladislav Magyorossi) mu neskôr vybavil od Å¡tátnej správy povolenie vypomáhaÅ¥ i v kňazských Äinnostiach. V tej dobe oslovil tisÃce mladých ľudÃ, Äo nevyhovovalo vtedajÅ¡iemu režimu. Bol preradený do Perneka, Veľkého Zálužia a do Záhorskej Vsi. V roku 1985 mu nakoniec odobrali i Å¡tátny súhlas (za aktÃvnu úÄasÅ¥ na slávnostiach na Velehrade, kde v júli 1985 na púti organizoval mládežnÃcky program) a mohol pracovaÅ¥ opäť len ako robotnÃk a skladnÃk. Najskôr to bolo v bratislavskej Ružinovskej nemocnici a neskôr v Doprastave v Bratislave, kde pôsobil až do svojho odchodu do dôchodku v roku 1989.
Od roku 1992 sa Anton Srholec venuje bezdomovcom, pre ktorých zriadil v bratislavskej mestskej Äasti Podunajské Biskupice resocializaÄné centrum Resoty. Je to neÅ¡tátne obÄianske združenie, ktoré žije zo sociálnych prÃspevkov bezdomovcov a z pomoci dobrodincov. Ako dôchodca je Äinný v Slovenskom helsinskom výbore (SHV) pre práva menÅ¡Ãn v slovenskej sekcii SpoloÄnosti pre vedu a umenie a v Konfederácii politických väzňov. Je tiež Älenom Medzinárodného ekumenického združenia (IEF).
V júni 1999 mu Trnavská univerzita udelila titul Dr.h.c. za prácu v sociálnej sfére. V októbri 1999 dostal od viedenskej nadácie Communioet Progressio Cenu kardinála Königa ako ocenenie za prácu pre vieru a slobodu. V roku 2003 bol hlavným laureátom ocenenia Dar roka od Slovenskej humanitnej rady. Prezident SR Rudolf Schuster mu v roku 2003 prepožiÄal Å¡tátne vyznamenanie Rad ĽudovÃta Å túra II. triedy a v roku 2004 mu Ústredie slovenskej kresÅ¥anskej inteligencie udelilo Cyrilometodskú medailu.
Je autorom knÃh: Svetlo z hlbÃn Jáchymovských lágrov (1996), Oceľové srdcia vy daná v samizdate, súboru úvah Experiment lásky (1989), Nová rodina v novom svete (1989) a Každodenné zamyslenia (1995) a Ako Äerstvý chlieb (2008).
12 hau mitt