Môj názor

Bratislava 16. apríla (TASR) – Na pulty kníhkupectiev mieri príbeh, ktorý čakal na vydanie v autorkinom rodnom jazyku viac ako 30 rokov. Osud poetky a spisovateľky Dagmar Hilarovej poznamenal pobyt v terezínskom gete, kam bola krátko pred svojimi pätnástimi narodeninami transportovaná. Jej denník, ktorý si neprávom prisúdila iná autorka, už získal tri významné medzinárodné ocenenia. Titul Nemám žiadne meno vychádza dnes vo Vydavateľstve Fragment. TASR informovala jeho PR manažérka Iveta Výrašteková-Dalmádyová.
Ako ďalej uviedla, budúca česká poetka a spisovateľka Dagmar Hilarová strávila v terezínskom gete viac ako dva roky a po celý ten čas si písala denník. V jej zápiskoch je zaznamenané všetko o živote v koncentračnom tábore. “Z pohľadu mladého človeka, ktorý by mal byť plný ideálov, je opis o to realistickejší. Prvá veľká láska, priateľstvá, utrpenie, bezvýchodiskovosť situácie. To všetko je opísané v terezínskom denníku,” doplnila s tým, že denník vychádza aj v slovenskom jazyku pod názvom Nemám žiadne meno, ako si to jeho pravá autorka vždy priala.
Po návrate z koncentračného tábora chcela Dagmar Hilarová zaistiť vydanie svojho denníka. Rukopis zverila s dôverou a tiež čiastočne vzhľadom na neznalosť jazyka holandskej spisovateľke Miep Diekmannovej. “Tá sa zachovala neserióznym spôsobom, denník vydala v holandskom jazyku a knihu označila za svoje dielo. Boj českej autorky s holandskou stranou bol neúspešný. Originál rukopisu a nezvratné dôkazy o autorstve zanechala autorka vo svojej poslednej vôli svojmu synovi, ktorý vydaním knihy plní posledné prianie svojej matky,” priblížila osud knižnej novinky Výrašteková-Dalmádyová s tým, že za autorstvo Dagmar Hilarovej sa postavil tiež Jiří Pavel (brat spisovateľa Otu Pavla, ktorý je jednou hlavných postáv príbehu a terezínskou láskou autorky.
Kniha Nemám žiadne meno, vydaná pod menom Miep Diekmannovej, získala tri významné literárne ocenenia: Zlatý kľúč (1981), Premio d’Oro (1982) a cenu Janusza Korczaka IBBY (1983).

han vs