Môj názor

Bagdad/Ankara 30. júna (TASR) - Kurdi – národ indoeurópskeho pôvodu, príbuzný s Peržanmi a inými indoiránskymi kmeňmi v ich okolí – obývajú predovÅ¡etkým horské oblasti Turecka, Iránu, Iraku, Sýrie a Zakaukazsko.
O ich celkovom počte sa viac-menej špekuluje, a preto sa uvádza rozpätie medzi 20-40 miliónmi. Najviac ich žije v Turecku, kde tvoria až 10,6-22 percent populácie, v Iraku 19-23 percent, v Iráne je to deväť až desať percent, v Sýrii 6-8 percent. Menšie skupiny sa nájdu aj v Arménsku, Azerbajdžane, Turkménsku a ďalších krajinách bývalého Sovietskeho zväzu.
Kurdistanom sa v 12. storočí začali nazývať územia, ktoré boli obývané kurdskou populáciou a tvorilo ho viac feudálnych celkov. V roku 1514 zvíťazilo Turecko v bitke pri Čaldyráne a tento rok sa považuje za začiatok rozdelenia Kurdistanu.
Po prvej svetovej vojne sa Osmanská ríša ocitla na strane porazených. Mali ju nahradiÅ¥ nástupnícke “národné”Å¡táty pod patronátom víťazných západných mocností. Kurdi mali reálny nárok na skutočný národný Å¡tát. Konferencia víťazných veľmocí v Sévres pri Paríži, ktorá sa otázkou povojnového rozdelenia Osmanskej ríše zaoberala, skutočne počítala s Kurdistanom
Napokon však veľmoci usporiadanie v Turecku revidovali novou mierovou zmluvou podpísanou v Lausanne (Švajčiarsko) 24. júla 1923, v ktorej o Kurdoch nepadlo ani slovo.
Nespokojnosť Kurdov s režimom v Turecku sa reflektovala v povstaniach v 30. rokoch 20. storočia, v niektorých slobodnejších obdobiach (50.-70. roky 20. storočia), boli tolerované napríklad publikácie v kurdskom jazyku. Toto obdobie vystriedali vojenské režimy v 60. a 80. rokoch. Existencia Kurdov v Turecku bola popieraná a boli označovaní za tzv. horských Turkov.
Situácia sa vyostrila po roku 1984, keď v tureckom Kurdistane so zbraňou v ruke začala operovať Strana kurdských pracujúcich (PKK), založená 27. novembra 1978. Jej zakladateľ a vodca Abdullah Öcalan ju riadil z exilu v sýrskom Damasku. Jej cieľom bolo vytvorenie nezávislého kurdského štátu na území zahŕňajúcom časť juhovýchodného Turecka, severovýchodného Iraku, severovýchodnej Sýrie a severozápadného Iránu, teda na územiach, kde je kurdské obyvateľstvo väčšinové. Tento cieľ mal byť dosiahnutý umierneným domáhaním sa kultúrnych a politických práv kurdskej populácie v Turecku, strana sa však v roku 1984 transformovala na paramilitantnú organizáciu, založila si vojenské tréningové tábory a začala masívne organizovať násilné akcie, vrátane bombových a samovražedných útokov, vrážd a únosov. Spojené štáty a Európska únia, podobne ako Turecko, považujú PKK za teroristickú organizáciu. Ankara pripisuje PKK zodpovednosť za smrť desiatok tisíc ľudí.
Vodcu PKK Abdullaha Öcalana, na ktorého bol vydaný medzinárodný zatykač, turecké špeciálne komando zadržalo a zatklo 15. februára 1999 v Nairobi v Keni. Previezli ho do Turecka, kde bol 29. júna 1999 odsúdený na trest smrti na základe obvinenia z vlastizrady.
Trest neskôr pod medzinárodným tlakom zmenili na doživotie s tým, že ho strávi vo väznici na ostrove Imrali v Marmarskom mori.
Turecko má v súčasnosti obavy z regionálnej autonómie, ktorú majú Kurdi v Iraku.
      20 sar zsl