Môj názor

Bratislava 3. júna (TASR) – Viliam z Baskervillu prichádza do talianskeho opátstva, aby bol prostredníkom medzi cirkevnými delegáciami, pojednávajúcimi o Kristovej chudobe. Namiesto toho však musí vyriešiť labyrint hádaniek, ktoré mu do cesty postavil vrah. Ten vraždí mníchov podľa biblickej Apokalypsy…
Román je napísaný formou zápiskov benediktínskeho mnícha Adsa z Melku, ktorý rozpráva príbeh zo svojej mladosti. Na začiatku sa Adso stretáva s františkánom Viliamom z Baskervilu, u ktorého má pracovať ako pisár. Spolu prichádzajú do opátstva, kde sa o niekoľko dní uskutoční stretnutie cisárskych a pápežských teológov. Opát povie Viliamovi o tajomnej smrti mladého mnícha Adelma a požiada ho, aby odhalil vraha. Zároveň mu zakáže prístup do knižnice, ktorá je najväčším pokladom kláštora. Knihy a knižnica (najväčšia v kresťanskom svete) zohrávajú dôležitú úlohu v príbehu. Samotná knižnica je mníchom neprístupná, je to vlastne labyrint náhodne poprepájaných chodieb a miestností. Pri nočnej návšteve knižnice Viliam odhalí jej tajomstvo – tajnú miestnosť so zakázanými knihami. Jedna z nich je aj druhý diel Aristotelovej Poetiky, ktorá bola považovaná za stratenú, resp. nikdy nenapísanú.
Čo si na tomto diele možno všimnúť ako prvé, je zaujímavý názov. Často sa stáva, že dopredu rozmýšľame, ako názov súvisí s dejom. Prídeme na to až po prečítaní tejto knihy. Román sa volá „Meno ruže“ preto, lebo „ruža je symbolická figúra taká nabitá významami, až nemá takmer nijaký“(Umberto Eco). Autor tým navedie čitateľa na falošnú stopu. Dospejeme k poznaniu, že názov vôbec nesúvisí s dejom. Zaujme aj celková forma románu. Autor nezačína hneď dejom, ale prihovára sa čitateľovi v krátkom príbehu s názvom Prirodzene, že rukopis. Tým sa nám zdá, akoby sa Eco prihováral konkrétne tomu, kto „Meno ruže“ práve číta.
Umberto Eco je v súčasnosti považovaný za vynikajúceho medievalistu, čo potvrdzuje aj tento román. Oboznámime sa nielen s politickou situáciou, ktorá vládla v tejto dobe, ale aj s tou, ktorá jej predchádzala. Využíva však i symboly postmoderny, napríklad zrkadlo ako vstup do tajnej miestnosti. No bolo pokrivené a každý, kto sa pred ním ocitol, uvidel svoj znetvorený obraz. Knižnica, ktorú opisuje v knihe, je obrovská, plná pokladov literárnych diel. A zdrojom veľkého poznania. Lenže toto bohatstvo bolo dobre strážené. Labyrint bol dômyselne vymyslený. Len vďaka Viliamovej dedukcii nezablúdili po druhý raz. A masku si autor vybral, lebo bol začiatočníkom a hanbil sa rozprávať. Chcel rozprávať nielen o stredoveku, ale v stredoveku. Rozprávanie vložil do troch iných rozprávaní. Tak sa schoval za rozprávanie troch ľudí.
Eco vynikajúco vypracoval psychiku týchto postáv. Adsa zobrazil ako typického benediktínskeho 18-ročného novica, ktorý spoznáva svet, lebo predtým žil väčšinou za múrmi kláštora. Až po boku svojho majstra Viliama začína používať svoje deduktívne schopnosti. Už neprijíma všetko, čo mu povedia, ako pravdu, ale začína pochybovať, skúmať a preverovať. „Adso môj, obyčajní ľudia si svoje kacírstvo vyberať nemôžu, prilepia sa na toho, kto káže v ich kraji, kto prechádza ich dedinou alebo námestím“. A je im úplne jedno, kto im hlása. Nechávajú sa strhnúť davom alebo počiatočným ošiaľom. V tých časoch boli mnohé skupiny ľudí zatracované, napr. malomocní. Bola to všestranná nenávisť. Aj tak môžu vznikať rozličné hnutia. Z nenávisti: „ A čím väčšmi ich budeš vylučovať, tým budú horší, čím väčšmi si ich budeš predstavovať ako zbor lemurov usilujúcich sa ťa zničiť, tým budú odstrčenejší. Ľud boží sa nezmení, ak do svojho lona nepojme vyobcovaných.“ A ani spoločnosť sa nezmení, ak sa nezmeníme my a naše postoje.

Autor recenzie: Lucia Auxtová
Autor knihy: Umberto Eco
Vydavateľstvo: Slovart
Počet strán: 514 strán
Väzba: pevná s prebalom väzba
Jazyk: slovenský jazyk
ISBN: 8080851255

dab